Výstavný projekt je spojením dvoch samostatných a pomerne odlišných prístupov v tvorbe. Stretávajú sa práve vo výstavnom priestore, kde hľadajú svoj vzťah k sebe navzájom na základe reflexie tohto fyzického priestoru. Výstava je o možnostiach popisovania, odhaľovania a skrývania. Začína na dvoma samostatnými prístupmi / konceptmi: vyprázdnenými maľbami - Putovným plátnom a Liatou doskou - a parafrázou Demetera.

Oba prístupy vo svojich materializáciách sa svojim "použitím" stávajú nástrojom popisu svojho bezprostredného okolia, miesta, na ktorom sa nachádzajú. Oba prístupy k výstavnému miestu oscilujú medzi vážnosťou a ľahkovážnosťou, popisnosťou a deformáciou popisovaného. To, čo môže byť premysleným posunom použitého média je súčasne v materiálnom vyhotovení ľahostajným gestom. Instantný nápad je zas ukotvený pracnou a časovo zdĺhavou výrobou. Oba sú tak trochu vulgárnym exponovaním procesu, materiality.

To, čo sa začalo zámerom popísania fyzického priestoru, jeho hraníc, reflexiou podmienok v jednoduchých hrubých gestách, skončilo odpoveďou veľmi subtílnymi neočakávanými detailmi. Predstavy veľkých gest sa transformovali na množstvo malých operatívnych rozhodnutí odpovedajúcich na postupne sa odhaľujúce vlastnosti priestoru a materiálov.

Putovné plátno je koncept, ktorý vznikol pri výstave Podkrovie, ktorá sa začala re-inštaláciou plátna Miry Kubáňovej. Plátno vzniklo pôvodne ako diplomový projekt pre konkrétny priestor. Využívalo hraničné možnosti miesta prvej inštalácie. Plátno nie je autonómnym obrazom, absencia vlastného rámu, stabilizačnej konštrukcie sa stáva predispozíciou jeho prispôsobiteľnosti. Prenášaním na ďalšie a ďalšie miesto, vstupuje do stále iných súvislosti. Pohodlnosť opakovaného používania toho istého plátna je kompenzovaná nemožnosťou ľahostajnosti voči miestu, na ktoré ma byť nanovo umiestnené. Je priamou reakciou na aktuálne podmienky.

Liata doska je ďalšou variáciou na koncept vyprázdnenej (deformujúcej sa) maľby. Nepredstavuje len obsahové vyprázdnenie, posun média maľby po formálnej stránke, ale zdanlivú ľahostajnosť a ľahkosť vytvorenia a používania Putovného plátna posúva do štádia, kedy sa autor absolútne dištancuje od vlastnoručného vytvárania svojho diela. Doska nehovorí o zručnosti autora, ale o jeho túžbe, o tom, čo by chcel vidieť. Epoxidová plocha vznikla rukami a technologickými vedomosťami druhých. Pohodlnosť toho, že dielo vytvára niekto iný je ale nevyhnutne zviazaná s nemožnosťou kontroly jeho autora, odkázanosťou na druhého.

Ide o experiment v spojení materiálu, a jeho formálneho použitia, pôvodná predstava sa zdeformovala. Doska nie je samonosnou doskou kontrolovane popisujúcou priestor, ale plochou, ktorá nedokáže vzdorovať. Nie je ideálnou, dokonalou, abstraktnou, prázdnou bielou reflexnou plochou odkláňajúcou pozornosť od svojej vlastnej prítomnosti. Vznikala priamo na mieste, z toho do istej miery plynie jej nadimenzovanie a charakter, v úvode popisuje miesto, ale nakoniec je najmä krehkou plochou, ktorá v každom svojom detaile a ohybe reflektuje svoje vlastné limity.

Parafráza Demetera je voľnou odpoveďou na dielo Františka Demetera - Bez ohľadu na to, aké zmeny urobíte, sú spôsobilé byť konečnými, 2018, site - specific inštaláciu v rámci výstavy Konštruktívna lyrika. Inštalácia Františka Demetera bola druha podlaha vytvorená z plechových CD profilov, kopírujúcich a pokrývajúcich všetky výstavné miestnosti. Iva Ďurkáčová vypodlahovanie miestnosti posúva do absurdnosti, CD profily vymieňa za pásové zväzky spiniek do spinkovačky. Spinkova podlaha je jednoduchou, ironickou parafrázou. Každodenný banálny objekt prehodnotený svojou multiplikáciou, spôsobom použitia.

Leitmotív odkázanosti, nemožnosti kontroly je prítomný aj pri spinkovej podlahe. Pôvodná predstava, jednoduché gesto sú v skutočnosti úzkostným meraním (stopovaním) času, presným denným režimom, odhaľovaním neideálnosti fyzického miesta, a meraním odolnosti vlastného tela.

This project is a product of a superposition of two separate and distinct creative approaches. They clash in the exhibition space, where they search for a common relationship through a reflection of the physicality of the gallery environment. The exhibition deals with topics of description, revealing and concealing.