Embed
Embed
Tristošesťdesiatpäť denníkových kresieb a niekoľko ton zemiakov – fyzicky presvedčivá metafora umeleckej úrody.
Výstava podáva rekapituláciu základných tém, ktoré sa v tvorbe Svätopluka Mikytu v poslednom štvrťstoročí objavujú. Súčasťou jeho každodennej tvorivej praxe je kresba. Kresby vznikajú najčastejšie na formát A4, nezriedka v improvizovaných podmienkach a spravidla spontánne „na jeden záťah“.
Kresliarsky denník od roku 1997 až do roku 2024 dnes tvorí niekoľko tisíc kresieb, väčšinou datovaných a opatrených názvami. “Viac ako zmena ho formujú opakujúce sa fenomény: klíma, vegetačné obdobie, rytmus akademického roka, ako nelineárny celok, začiatok ani koniec, ale prepojené kontinuum, konečne a zároveň nekonečno,” píše kurátor výstavy Tomáš Pospiszyl a pokračuje k druhej časti retrospektívnej výstavy: “Zemiaky sú pre Mikytu jedným zo symbolov rodného Slovenska, metaforou genetického kódu domoviny. Terén zeme zemiakov je premenlivý, živý aj mŕtvy. Prebiehajú v ňom procesy rastu a hniloby, vzájomne sa prelínajú, sú na sebe závislé. Ak sa v inštalácii kresebného denníka Svätopluk Mikyta v prenesenom zmysle správa ako sedliak, obzerajúci sa späť, čo sa mu v ktorom mesiaci urodilo, v hlavnom priestore Synagógy už priamo pracuje s poľnohospodárskym materiálom.”
Three hundred sixty-five diary drawings and several tons of potatoes – a physically compelling metaphor for an artistic harvest.
The exhibition provides a recap of the fundamental themes that have appeared in Svätopluk Mikyta’s work over the past quarter-century. Drawing is an integral part of his daily creative practice. His drawings are most often created on A4-sized paper, frequently in improvised conditions, and usually completed spontaneously “in one go.”
The artist’s drawing journal, spanning from 1997 to 2024, now consists of several thousand drawings, most of them dated and titled. “More than change, it is shaped by recurring phenomena: climate, vegetation cycles, the rhythm of the academic year—functioning not as a linear whole with a clear beginning or end, but as an interconnected continuum, at once finite and infinite,” writes exhibition curator Tomáš Pospiszyl.
He then turns to the second part of the retrospective exhibition: “For Mikyta, potatoes are one of the symbols of his native Slovakia, a metaphor for the genetic code of his homeland. The terrain of the potato field is ever-changing, both living and dead. It undergoes processes of growth and decay, which intertwine and depend on each other. If, in the installation of his drawing journal, Svätopluk Mikyta metaphorically behaves like a farmer looking back on what each month has yielded, then in the main space of the Synagogue, he directly engages with agricultural material.”
