Embed
Embed
Peter Barényi je umelec, ktorého diela sú založené najmä na subjektivite, reflexii vlastného života a svojho najbližšieho okolia. Svoje názory, postoje a vzťah k spoločensko-kultúrnym fenoménom vo svojej tvorbe väčšinou nemanifestuje priamo a vyhranene. Nikdy sa nestavia do pozície toho, ktorého pohľad je jediný dôležitý, alebo správny. K tomu, čo ho zaujíma, pristupuje najmä prostredníctvom osobnej, zažitej skúsenosti (čo sa vo forme prejavuje napríklad častým využívaním ready-made prvkov), vďaka čomu vnímame jeho umeleckú výpoveď ako autentickú, uveriteľnú a často ľudsky blízku.
Vo svojich najnovších objektoch však prostredníctvom motívov, s ktorými pracuje, smeruje napríklad aj k otvorenejšej kritickej reflexii niektorých aspektov kresťanskej cirkevnej prevádzky, najmä jej komercionalizácii, gýču ako jej masovokomunikačnému prostriedku a k jej stratégiám dosahovania vlastných, často doslova nekresťanských cieľov, ktoré sa neraz nelíšia od cieľov a stratégií ich dosahovania, ktoré využívajú politické strany, podnikateľské subjekty či sféra popovej, masovej a masmediálnej kultúry.
Aj tu však autor nečerpá z ničoho iného ako zo svojej osobnej skúsenosti a z reality (napríklad z ponuky a spôsobu fyzickej, ale aj webovej prezentácie predajní a stánkov s kresťanskými suvenírmi, produktmi a potrebami), ktorú iba prenáša, preskupuje, interpretuje a v novom kontexte prezentuje publiku.
Fosforového Ježiška, ktorého fotografiu vystavuje Barényi, sme mali doma mnohí. Môjmu sa napríklad odlomila svätožiara, tomu vystavenému zopár prstov. Je to znamenie? Ak áno, čoho, preboha? A čo nám hovorí Panenka Mária v modro-červenom svetle pri nápise MOSCHINO, firmy ktorá de facto predáva imidž bez obsahu? Moschino sa nosí, kresťanstvo sa nosí…
A zatiaľ, čo sa Melanchólia približuje, kvety nám vädnú, vzťahy sa rozpadajú, ľudia umierajú, ale aj tak je všetko v poriadku. V obývačke nič nechýba.
Peter Barényi is an artist whose artworks are based primarily on subjectivity, the reflection of his life, and his immediate surroundings. His opinions, attitudes, and his relationship towards sociocultural phenomena don’t manifest themselves directly nor specifically. He never puts himself in the position of the one whose opinion is the most important or correct. He approaches things he’s interested in through personal, lived experiences (that are manifested by the use of ready-made components, for example), and that makes his artistic expression authentic, believable, and often intimate.
His newest objects point towards a more open, critical reflection of certain aspects of the Christian church, especially its commercialization, the kitsch used as its primary mass communication medium, and its strategies for reaching own, often literally non-christian goals that usually aren’t that different from strategies used by political parties, business subjects or the world of pop, mainstream and mass media culture.
Even in this case, the artist comes out of nothing else but his personal experience and reality that he transfers, regroups, and interprets in a new context to the audience (for example, the selection and the means of presentation of both physical and virtual e-shops and shops with Christian souvenirs, products, and requisites).
The phosphorus Jesus, whose photograph is presented by Barényi was owned by many of us. Mine, for example, had its halo broken off, the one presented in the exhibition is missing a few fingers. Is it a sign? If yes, a sign of what for God’s sake? And the Virgin Mary with the blue and red light with the sign that says MOSCHINO, a company that de facto sells image without any context, what is she trying to say? Moschino is fashionable, Christianity is fashionable…
And while the Melancholy gets closer, the flowers are withering, the relationships are ending, people are dying, but it’s all alright. Nothing is missing in the living room.
