Embed
Embed
Výstava Lucie Scerankovej Drinking Salty Water Does Not Help stavia diváka do stredu fyzicky manifestovaných a výrazne zväčšených obrazoviek, ktorých materiálová podstata osciluje medzi čistým svetlom, látkou a plexisklom. Prezentovaná séria videí môže byť rozvrátením vašich každodenných Instagramových tokov, rovnako ako animovanými maľbami alebo podvedomými mentálnymi projekciami, vydolovanými z letmého pohľadu do pamäti uloženej počas stavu hlbokého spánku. Aj keď sa všetko javí úzko prepojené s vizuálnymi reprezentáciami ľudskej bytosti v digitálnej sfére, jadro tohto projektu spočíva v jeho priamom protiklade – v tendencii hľadať cestu k obnoveniu nášho súkromia, intimity a blízkosti vo fyzickom svete. Napriek všeobecnej potrebe sprostredkovaného exponovania sa zdá, že vždy existuje aj ukrytá vrstva nutkania na živý kontakt a interakciu. Dožadovanie sa intimity online je často podobné pitiu slanej vody na uhasenie smädu. Možno tu však je spôsob ako nájsť rovnováhu. Ako? To musíte vedieť vy.
Lucia Sceranková’s “Drinking Salty Water Does Not Help” places its viewers in the middle of physically manifested and severely magnified screens whose material character oscillates between pure light, fabric, and plexiglass. Presented series of videos could be a subversion of your daily Instagram feed, same as animated paintings or unconscious mental projections excavated from a glimpse of a memory stored during a deep sleep state. Even though everything seems to be closely connected with visual representations of a human being in the digital realm, the core of the project lies in its direct contradiction, a tendency to find a way to renew our privacy, intimacy, and closeness in the physical world. Despite an overgrown general need for mediated exposure, there always seems to be a hidden layer of urge for real-life contact and interaction. Shouting for intimacy online often feels like drinking salty water to quench your thirst. There might be a way to find a balance through. How? You have to know.
