Embed
Embed
LALALAND je anglický výraz, ktorý označuje bytie mimo reality. V tomto projekte má dvojaký význam. Spája v sebe stav počas párty, a zároveň stav klubových priestorov, ktoré boli počas pandémie v inom ako bežnom režime, či už zatvorené, alebo ponúkali iné využitie. Druhý význam tohto slovného spojenia je zaznamenaný na fotografiách nafotených počas trvania pandémie fotografkou Andreou Junekovou a vo zvukových záznamoch Fera Királyho.
Fotografie sa stali základom rozmerných objektov. Predstavujú koláž materiálov, ktoré sú pre kluby bežné. Časovú schránku. Tvar lightboxov napodobňuje krabicový strop, v ktorom sú ukryté svetlá v berlínskom Panorama bare. Vonkajší plášť tvoria sklíčka na výrobu diskogule - asi najbežnejšieho klubového vybavenia. Krabice stoja na nohách z neónových trubíc. Jedna z nôh imituje betón typický pre interiéry alternatívnych klubov, ibaže tvarovaný do jednoduchej skulptúry v štýle dizajnu sedemdesiatych rokov. Ďalšia noha je inšpirovaná svietiacimi tabuľami s ponukou nápojov. Všetko je zmiešané dohromady svetelnou choreografiou z produkcie Christiana Franka a Matúša Banceja.
Spektákel sa odohráva na tanečnom parkete klubu, na mieste, ktoré je za normálnych okolností obsadené zabávajúcimi sa ľuďmi.
Dôležitou súčasťou je zvuková stopa. Tá sa zo záznamu prázdnych klubov mení na klubový banger profesionálne spracovaný berlínskym duom Fatima Njai & Jerome Sydenham. Nehrá ale zábavy chtivému publiku. Oživuje tri objekty, ktoré sú spomienkou na obdobie, keď v kluboch nehrala tanečná hudba, keď neslúžili na odbúravanie stresu a spájanie ľudí…
Environment je vizuálnym mementom obdobia, keď kluby neboli prístupné. Zachytáva a zobrazuje to, čo mi počas pandémie chýbalo.
LALALAND is a term that describes the state of being out of reality. It has a double meaning in this project.
It combines the state of mind which occurs while being at the party, and at the same time the state of the club environments, which were in a different than normal mode during the pandemic, either closed or offering other uses. The second meaning of this term is depicted in photographs shot during the pandemic by Andrea Juneková, and in sound recordings by Fero Király.
The photographs became the base for large objects. They present a pastiche of materials that are typical for the club environment. A time capsule. The shape of lightboxes mimics a carton ceiling which hides lights in the Panorama bar in Berlin. The outer case is made out of glass used for crafting disco balls – the most common type of club equipment. The carton stands on legs made out of neon tubes. One of the legs imitates concrete which is typical for the interior of alternative clubs, except it’s shaped into a simple sculpture in the design style of the 1970s. Another leg is inspired by shining boards with drink menus. Everything is mixed up with light choreography from the production of Christian Frank and Matúš Bancej.
The entire spectacle takes place on the dance floor of a club, a place which is usually busy with people having fun.
An important part is the soundtrack. It changes from a recording of empty clubs into a club banger which has been professionally crafted by a Berlin-based duo Fatima Njai & Jerome Sydenham. The soundtrack is not playing for an audience looking for fun. It enlivens three objects that serve as a memory of a time when there was no music in clubs and when clubs didn’t serve as a means for reducing stress and connecting people…
The environment is a visual memento of a time when clubs weren’t available. It captures and presents what I missed during the pandemic.
