Roman Ondak je umelcom s dobrým inštinktom a vycibrenou pozorovacou schopnosťou pre všedné veci. A hlavne pre vzťahy medzi nimi a nami, ktoré konceptuálnym myslením dokáže transformovať na neobyčajné, no zároveň ich triviálnosť až tak nemaskuje. V niektorých jeho sochách, objektoch a inštaláciách zostávajú tými istými reálnymi predmetmi, aké poznáme z každodennosti – skriňa, podlaha, stena, dvere, kľučka, kľúčová dierka, držadlo, stôl – prevažne interiérové, metaforicky interné, vnútorné veci. Tento ustálený repertoár „ready made-ov“ a ich fragmentov, ktorých pôvod, ak si to situácia žiada, dopovie názvom, Ondak využíva od polovice 90. rokov 20. storočia až po súčasnosť. A hoci by sa mohlo zdať, že tento koncept by už mohol zaváňať rutinou, nudou, autorskou „istotou“, opak je pravdou – má energiu, vitálnosť a zmysluplnú cirkuláciu. Je svedectvom intenzívnej autorskej koncentrácie a nefunguje len „na prvú“, aj po rokoch nesie istý evolučný potenciál. Jeho „vecný“ slovník hovorí univerzálnym jazykom, interpretačne nasýteným a otvoreným viacerým možnostiam dekódovania, a musím uznať, že svojou sofistikovanou rafinovanosťou vie intelekt aj pekne potrápiť. Monologickosť, hlavnú výčitku voči modernému a aj súčasnému umeniu Ondak dokonale neguje nielen jednoduchými, ľudsky blízkymi objektmi, ale i tým, že povaha jeho diel je dialogická. Od samého počiatku s divákom/divákmi počíta, pohráva sa s percepciou, stereotypmi myslenia, konvenciami, hranicami, obmedzeniami a aj zákazmi.

www.zahoriangallery.com

Roman Ondak is an artist with good instinct and a refined observational skill for the ordinary. Especially for relationships between us and them which he transforms into something unusual thanks to his conceptual thinking without masking their triviality. Some of his sculptures, objects, and installations keep their identity as objects we know from everyday life – a wardrobe, a floor, a wall, a door, a doorknob, a keyhole, a handle, a table – mostly interior, metaphorical, internal things. From the 90s until today, Ondak uses this steady repertoire of readymades and their fragments, whichs’ origins are foretold by their names.
And although it seems that this concept could soon become a routine, boredom, an artistic certainty, the opposite is true – it has energy, vitality, and meaningful circulation. It’s a testimony of an intense artist concentration and it doesn’t become obvious, it still carries an evolutionary potential after all these years. His objective vocabulary speaks with a universal language that is interpretatively saturated and open to multiple options of interpretation, and I have to admit that it can also deliver intellectual struggle. Monologicality – the main reprehension against modern and contemporary art is negated by Ondak with not only simple but humanly close objects but also the dialogical nature of his artworks. He trusts in the audience and plays with perception, thinking stereotypes, conventions, borders, restrictions, and bans.

www.zahoriangallery.com