Vchádzam do galérie. Objekty, ktoré vidím, a ich usporiadanie, pripomínajú interiér obytného priestoru. Spomalím ale, privriem oči a pokúsim sa na všetko pozrieť svojím tretím okom.

Zisťujem, že som vstúpila do len nedávno opusteného dejiska sabatu. Na zemi ešte hasnú žeravé uhlíky, z horúceho popola ešte stúpa dym. Objekty z hliny vystupujú ako kalichy, z ktorých sa pil čarovný nápoj. Zo stien ma oslovujú fantaskné figúry, ktoré nie sú človekom, zvieraťom ani rastlinou, ale všetkým dohromady. Všadeprítomným archaickým symbolom dominuje ochranné znamenie zavesené pri vstupe k obradisku. Z miesta, kde horelo, na mňa znenazdania hľadí dievčenská tvár. Otváram oči, vraciam sa do “reality”.

Áno, možno, že moja predstava bola trochu prehnaná. A vôbec – prečo opäť artikulovať aspekt magična v tvorbe Anežky Hoškovej a Nik Timkovej? Samotná forma a vizuálne-haptická kvalita prítomných diel, nabáda k rozboru a koncentrácií. Kombinácia materiálov a výtvarných techník elegantne zjednotená zemitou farebnosťou, môže uhranúť náš pohľad a prinútiť nás k čisto estetickéj kontemplácii. Racionalitou a upodozrievania voči “nevedeckému” vycvičená myseľ moderného Európana má mnohokrát tendenciu interpretovať predostreté témy ako jednoduchý významový ornament, ktorý je príťažlivý, ale plochý vo svojej neschopnosti ponúknuť nám pohľad do “skutočného” života a praktických otázok, ktorým každodenne čelíme. Vážne ho môžu brať len snílkovia a čudáci.

Odkazovanie sa k mágií, mystike a čarodejníctvu môže pôsobiť spiatočnícky, iracionálne, neproduktívne. Mainstreamová kultúra postavu čarodejnice neustále komodifikuje a oslabuje, či už jej infantilizaciou, alebo naopak démonizáciou a odkázaním do sféry fantázie a hororu. Avšak ako nás svojím strhujúcim výkladom v knihe Caliban and the Witch poučila Silvia Federici, a ako nám ukazujú aj ďalšie príklady z feministickej teórie alebo umenia či aktivizmu, rehabilitácia figúry čarodejnice z historickej perspektívy aj prehodnocovanie duality racionálneho a magického myslenia, môže mať v dnešnej dobe významný spoločensko-emancipačné dopad.

Privieram opäť oči. Z popola na mňa hľadí dievčenská tvár a pripomína mi, že na hraniciach horeli skutoční ľudia, predovšetkým skutočné ženy. Pripomína mi históriu útlaku, ktorý v mnohých formách trvá. Pozýva ma, aby som sa stala učenkyňou tejto “školy popola”, nechala sa viesť svojím rozumom i srdcom, povstala ako Fénix k novému životu!

http://www.zahoriangallery.com/

I’m entering the gallery. The objects that I see and their arrangement, resemble the interior of some living space. But I slow down, close my eyes, and try to look at everything with my third eye.

I realize that I entered into a recently abandoned Sabbath site. Smoldering coals flicker out on the floor. Smoke still rises from the hot ash. Clay objects resemble chalices from which a magic potion was drunk. Fantasque figures appeal to me from the walls, that are neither human, nor animal, nor plant, but all together. Most visible of the omnipresent archaic symbols is a protective sign hanging at the entrance to the ceremony. Suddenly a girl’s face looks at me from the spot where the fire was burning. I open my eyes. I return to reality.

Yes, it might be true that my fantasy was a bit exaggerated. And why mention again the magical aspects in the work of Anežka Hošková and Nik Timková? Their form in itself, and the haptic quality of the works incite one to analyse and concentrate. The interplay of the materials and techniques elegantly united by a earthy color pallette can hex our gaze and lure us into a purely aesthetical contemplation. The mind of the modern European trained by rationality, suspicious of the unscientific, often tends to interpret the introduced themes as a mere ornament of meaning which might be appealing but shallow in its inability to offer us a insight into real life and the practical questions we face every day. Only dreamers and fools might take it seriously.

References to magic, mysticism and witchcraft might seem to be obsolete, irrational, unproductive. The figure of the Witch is constantly commodified and undermined by mainstream culture whether by its infantilization or demonization or by referring it to the realm of fantasy and horror. However, how the riveting account of Silvia Federici, in her book Caliban and the Witch, and also as other examples from feminist theory, art or activism show, a rehabilitation of the figure of the Witch from a historical perspective and also in the context of a re-evaluation of the duality of rational and magical thinking, may have a significant social emancipatory impact today.

I close my eyes again. A girl’s face looks at me from the ashes and reminds me that real people were burning at the stake. Especially real women. It reminds me of the history of oppression, which still lasts in its many forms. It invites me to become an apprentice of this school of ash, to let myself be guided by my mind and heart. To rise like a Phoenix into a new life.